Chmáry na oblohe, ťukot na plechových strechách domov. Takto ma privítala v jedno piatkové dopoludnie Partizánska Ľupča. Nebol však dôvod sa báť. Chmáry na oblohe neboli predzvesťou ničoho zlého, ba ani ťukot na strechách nebol spôsobený žiadnou streľbou. Jednoducho sa ochladilo a rozpršalo, ba pomedzi kvapky dažďa padali i snehové vločky. Zrejme posledné počas tejto zimy, jej posledný výdych a predzvesť prichádzajúcej jari.
Prišiel som, aby som urobil rozhovor s tunajším evanjelickým farárom Jánom Molčanom. Cirkevný zbor už niekoľko týždňov ochotne pomáha ľuďom utekajúcim pred vojnou z Ukrajiny a stal sa synonymom otvorenosti, štedrosti a prijatia. Brat farár ma ochotne prijal vo svojej kancelárii a hneď sa rozhovoril o počiatkoch celej tejto ich práce.
Hneď na druhý deň po vypuknutí invázie na Ukrajine, večer o desiatej, volal tajomník biskupa VD Marek Cingeľ s otázkou, či by bol cirkevný zbor ochotný poskytnúť ubytovanie ľuďom, ktorí utekajú z Ukrajiny. Brat farár bez veľkého rozmýšľania súhlasil. Hneď na druhý deň o tom hovoril aj svojim cirkevníkom, ktorí sa s tým rovnako stotožnili.
V nedeľu už bolo zjavné, že na Ukrajine je agresia a ľudia začínajú utekať. A tak brat farár vyhlásil na službách Božích zbierku pre Ukrajinu. „Ja som vtedy zažil to, čo som tu ešte nikdy nezažil: taký boom,“ hovorí brat farár. Ľudia do tretej popoludní chodili na faru a nosili potraviny i peniaze.
Ohľadom ubytovania zatiaľ do tých čias nikto cirkevný zbor nekontaktoval. Po službách Božích však oslovila brata farára jedna pani, ktorá veľmi pekne prosila, že má na Ukrajine rodinu, ktorá je už tretí deň na hraniciach a nevie, kde môže na Slovensku ísť. Brat farár ponúkol, že môžu pokojne prísť do Partizánskej Ľupče. A tak v pondelok týchto ľudí očakávali, malo ich prísť pätnásť. Žiaľ, rodina v pondelok neprišla. V utorok ráno sa ozvala táto pani a prosila o pomoc. Muži týchto žien, ktoré mali prísť, ich priviezli na hranicu. Museli však potom odísť. Ženy na autách prešli hranicu. Lenže zo štyroch áut iba jedna žena mala vodičský preukaz. Brat farár preto spolu s pánom starostom nasadli do auta išli na hranicu. Tak ich odtiaľ vzali a priviezli do Partizánskej Ľupče. Bolo to prvého marca. Boli zrejme prví v Liptove, ktorí poskytli útočište ľuďom z Ukrajiny.
Títo ľudia boli päť dní na hraniciach. Nemali prístup k vode, nemali jedlo, len to, čo mali pobalené. Keď sa zjavili pred farou, boli plní beznádeje. Nevedeli, kam idú, čo s nimi bude…
Ubytovaní boli v evanjelickom penzióne Lutherov dom. Ujali sa ich ženy z Dúbravy, ktoré ich srdečne privítali a pripravili niečo na zjedenie. Už tieto prvé momenty vylúdili na ich tvárach úsmev. A na druhý deň to už boli celkom iní ľudia. Vyspali sa, osprchovali, začali postupne spoznávať prostredie a ľudí.
Táto prvá skupina tu ostala až dosiaľ. K nej sa postupne pridávali ďalší. Teraz je celkovo v Partizánskej Ľupči 92 ľudí z Ukrajiny. Viac ako polovica je v evanjelickom penzióne a u Irenky Valentovej, cirkevníčky, ktorá prijala 23 ľudí. Ostatní sú už v menších skupinkách po rodinách. Pomáhajú tak cirkevníci ako i rímskokatolícki veriaci či neveriaci. I pán starosta má rodinu. Celú pomoc však zastrešuje cirkevný zbor. Boli také rodiny, ktoré ostali len nakrátko a pokračovali ďalej do Nemecka, Holandska, lebo tam mali niekoho z Ukrajiny. Ale 80 % ľudí je tých pôvodných, ktorí tu zostávajú. Najviac ľudí je z oblasti Kyjeva, či z mesta Rivne na západe Ukrajiny, ba aj z Donecka.
Okrem tejto pomoci sa podarilo nadviazať i spoluprácu s českým novinárom Janom Tunom, ktorý organizuje transport ľudí z ukrajinskej hranice do Českej republiky. Ján Molčan a Ján Tuna sa spoznali na ukrajinsko-slovenských hraniciach a tam sa hneď dohodli na spolupráci. Nakoľko je totiž cesta z hraníc do Čiech veľmi dlhá, tak Ján Tuna hľadal na trase miesto, kde by si mohli urobiť prestávku a občerstviť sa. A tak sa tým miesto stala Partizánska Ľupča. Dva-tri krát do týždňa sa tu teda zastavujú aj títo ľudia.
Podľa pozorovania brata farára nálada v cirkevnom zbore a ochota pomôcť je aj po vyše mesiaci rovnaká. Je to každodenná pomoc. Dôvod vidí v tom, že od počiatku sa podarilo týchto ľudí začleniť aj do cirkvi. Hoci sú to ľudia rozličného vierovyznania, predovšetkým pravoslávni, hneď v prvú nedeľu ich brat farár privítal v chráme Božom slovami: „Aj tento náš kostol, hoci je evanjelický, je vašim dočasným chrámom, duchovným domom, kde môžete prichádzať čerpať duchovnú silu.“ Začali chodiť pravidelne na všetky služby Božie. Od tej prvej nedele sa koná spoločná detská besiedka so slovenskými aj ukrajinskými deťmi. Schádzajú sa v Lutherovom dome. A brat farár to hodnotí slovami: „Je to veľkým požehnaním pre CZ, že títo ľudia sú aj začlenení v cirkvi. Naši ľudia vidia týchto ľudí. A tým, že sú začlenení aj do cirkvi, tak aj tá nálada tu u Ľupčanov je veľmi dobrá voči týmto ľuďom.“
Ukrajinci si priniesli so sebou ikonu Pána Ježiša Krista Pantokratora. Táto ikona je momentálne položená v evanjelickom kostole na krstiteľnici. „Vidím v tom pekné teologické, ale hlavne duchovné zjednotenie,“ hovorí brat farár. „Krstom svätým sme sa všetci stali Božími deťmi a deťmi jednej všeobecnej cirkvi. Ten Krst svätý nás všetkých spája. Tá ikona je na krstiteľnici a tou cestou k nebeskému Otcovi je Kristus, ten istý Kristus, či je to v pravoslávnej, evanjelickej či rímskokatolíckej cirkvi.“
Je zvláštne, že na službách Božích rozumejú – aspoň tak to vravia – každé slovo, či je to liturgia či kázeň slova Božieho. „V nedeľu mi bolo už tak aj smutno,“ spomína Ján Molčan, „lebo od tých čias, ako prišlo ku konfliktu, sa modlím na každých službách Božích za ľudí z Ukrajiny, za ukončenie vojny, a oni stále pri tom plačú. Len mne je to tak ľúto, že ich stále rozplačem, len mne sa nedá nemodliť za nich a za ľudí na Ukrajine, ale zároveň nechcem im navyšovať žiaľ.“ Horšie je to s dorozumením sa mimo služieb Božích. Ale i tu pomáhajú znalosti ruštiny. Človeka poteší, keď sa po rokoch začnú vynárať slovíčka, o ktorých človek ani netušil, že ich vie.
Niektorým ľuďom z Ukrajiny sa už podarilo nájsť si prácu, napríklad v neďalekej Bešeňovej. Sú tu aj dve ukrajinské učiteľky, jedna pomáha v materskej škole a druhá učí v ukrajinskej triede, ktorá bola zriadená v požiarnej zbrojnici. Napriek tomu, že sa títo ľudia postupne začleňujú, všetci majú túžbu vrátiť sa domov. „Tí, ktorí chceli ostať v Európskej únii, išli ďalej na západ,“ tvrdí brat farár.
Po rozhovore v kancelárii na fare sme prešli do zborovej miestnosti. Tá sa momentálne premenila na sklad vecí potrebných pre pomoc, predovšetkým trvanlivých potravín. Služby Božie sa všetky momentálne konajú v kostole. A zašli sme i do Lutherovho domu. Keďže bol piatok dopoludnia, boli tu len tri ženy a dve deti. Ženy sa nám predstavili: Tatiana, Iliana a Aliona. Je to práve tá rodina, ktorá prišla ako prvá. Cítia sa evidentne dobre – majú dobrú náladu, smejú sa, ochotne odpovedajú na otázky. Či sa chcú vrátiť domov? „Čakáme, keď nám povedia, že sa môžeme vrátiť, a my pôjdeme,“ odpovedajú. A na otázku, koho majú doma, reagujú: „Na Ukrajine ostal manžel, rodičia, mnoho je tých, ktorí tam ostali.“ A ukazujú na mobile fotografie manželov v uniformách so zbraňami v rukách.
A potom sa už lúčime so želaním, nech to všetko rýchlo skončí a nastane mier. A vonku už prestáva pršať, ba cez mraky prebleskujú slabé slnečné lúče.
Peter Taját, ev. a. v. farár v Liptovskom Jáne
