Pred 100 rokmi sa narodil EVANJELICKÝ KŇAZ prenasledovaný komunistickým režimom Ján Jágerský. Narodil sa 31. mája 1921 v obci Sokolče na Liptove a zomrel 13. júna 2015 v Prešove.
Narodil sa 31. 5. 1921 v obci Sokolče, ako prvé dieťa rodičom: otcovi Matejovi Jágerskému, ktorý bol robotník-murár, a matke Márii rod. Mikitovej. Základné vzdelanie dostal v evanjelickej a. v. ľudovej škole v Sokolčoch (dnes už toto miesto zalieva priehrada Liptovskej Mary). Na odporúčanie riaditeľa školy Andreja Vargu šiel do Štátneho reálneho gymnázia Michala Miloslava Hodžu v Liptovskom Sv. Mikuláši, kde maturoval r. 1941. Po maturite študoval na SEBF v Bratislave. Ako študent sa zapojil aj do Slovenského národného povstania v roku 1944. Štúdiá ukončil v roku 1945. Ordinovaný bol dňa 23.12. 1945 Dr. Samuelom Št. Osuským. Po ordinácii bol krátko kaplánom v Lipt. Mikuláši, odkiaľ bol poslaný ako seniorálny kaplán do Prešova, k seniorovi Júliusovi Hajduovi. Ten už bol vtedy vážne nemocný. Profesorskú skúšku urobil 3. 10. 1946.
V Prešove sa oženil s Magdalénou rod. Bendíkovou, učiteľkou. Sobáš mali 31. 7. 1948. Hneď nato 1. augusta 1948 bol poslaný za administrátora do Chminianskych Jakubovian. Keďže počas štúdií dostával liptovské seniorálne štipendium, senior Ľ. Šenšel ho zavolal do novo sa tvoriaceho zboru Závažná Poruba; tento zbor si ho už 5.12. 1948 jednomyseľne vyvolil za svojho prvého kňaza. Do Závažnej Poruby prišiel 17.12. 1948 a pôsobil tam do 5.10. 1986, teda 38 rokov. (Úradne však pôsobil do 1. 9. 1986.)
V Závažnej Porube našiel vojnou poškodený, ako–tak opravený kostol. Fary nebolo, ani pozemku, na ktorom by sa mohla fara postaviť. Ani peňazí nebolo. Osamostatňujúca sa fília Závažná Poruba dostala od matkocirkvi v Liptovskom Jáne iba tisíc Kčs, čo v tom čase nebolo vlastne nič. Pokladnica novoutvoreného zboru bola úplne prázdna. Zbor umiestnil farára s rodinou v gazdovskom dome, nie však samostatnom. Bývali tam deviati ľudia. Nastali ťažkosti so stavbou fary. Žiadosť o povolenie stavby boli podali ešte pred príchodom farára. Ale bolo už po komunistickom prevrate vo februári 1948, tak ONV v Lipt. Mikuláši žiadosti nevyhovel. Naopak, vyčítal straníkom a vedeniu obce Závažná Poruba, že sa zakladá cirkevný zbor. Zbor hľadal cestičky, ako by sa fara mohla postaviť legálne. Keď sa nenašli, pustili sa do stavby bez povolenia. Ťažkosti s touto stavbou zapísal brat farár v kronike. Nebolo stavebného materiálu. Jeho získavanie bolo pred úradmi samozrejme nezákonné. I keď sa cirkevníci statočne starali a dobre držali, predsa terčom útokov úradných činiteľov bol farár. Označovali ho za buriča; nepracuje v masových zložkách, nie je členom strany; nezapojil sa do hnutia „pokrokových“ duchovných; jeho kázne sú tendenčné; medzi veriacimi je obľúbený; nemá kladný pomer k nášmu zriadeniu; odsudzuje ČSM a Pioniera; stavia sa proti vyššej forme hospodárenia na dedine; OCT (okresný cirkevný tajomník) viedol s ním niekoľko rozhovorov – márne; atď.
Námestný dozorca a presbyteri boli pre stavbu fary postavení pred súd a odsúdení podmienečne na dva roky. Koncom roka 1952 sa farár s manželkou nasťahovali do ešte nedokončenej fary. Hotová bola však spálňa, kuchyňa, špajza a malá izbička, ktorá slúžila za kanceláriu. Ostatné bolo nedokončené. Suterén vôbec bez okien, bez hlavných dverí. Fara nebola omietnutá zvonku. Nebolo studne ani kúpeľne. Prečo sa tak náhle sťahovali? Lebo vedúci z MNV chceli stavbu sami dokončiť a použiť na svoje ciele! Senior Šenšel povzbudzoval Jágerského, aby len vydržal. Prišli farári Liptovského seniorátu na brigádu, upratovali, upravovali terén pred farou. Toto im v miestnom rozhlase zazlieval občan Matej Jambrich, že by si mali uvedomiť, kde treba najprv pomáhať, kto ich platí! Triedny boj pokračoval.
V prácach na stavbe fary museli prestať, lebo nebolo peňazí. Narušila sa jednota obce. Mnohé domácnosti nedodržali príspevkový kľúč. Farár sa vzdal svojich ofier v prospech fary. Nepriatelia rozširovali po obci falošné chýry, že zbor bude likvidovaný, faru prevezme JRD. Usilovali sa znechutiť farára ohováraniami, žalobami, udaniami. Aj niektorí presbyteri sa vzdali funkcie a na cirkev a na kňaza sa začali pozerať očami Stalina.
Podobné ťažkosti boli aj so zavedením elektrického pohonu organa v kostole. Vymyslené sťažnosti dospeli až do bodu, keď musel podpísať záznam, že je „nevyhovujúci“.
Toto bolo vyvrcholením kampane proti J. Jágerskému, ktorá sa skončila v januári 1953, keď bol povolaný na tzv. dlhodobé vojenské cvičenie, v skutočnosti do pracovného tábora, na nútené práce a „prevýchovu“. Tak 13.1. 1953 dostal J. Jágerský od ONV v Lipt. Mikuláši povolávací rozkaz na vojenské cvičenie dňa 14. januára 1953, na neurčitú dobu, s nástupom do posledného vagóna vlaku v Okoličnom, o 05:35 hod. Tam ho čakal na to určený veliteľ.
Pán Boh však bol s ním. V Novákoch bol dôstojník, ktorý s ním chodil do gymnázia v Lipt. Mikuláši. Ten, aj keď to bolo pre neho samého nebezpečné, lebo ho stále sledoval politický dôstojník a nemohol sa k Jágerskému verejne hlásiť, našiel si hneď prvú noc príhodnú chvíľu, v ktorej mu oznámil príčinu zaradenia do PTP: pomocné technické prápory, ľudovo pomenované: politicko-trestanecké prápory.
Príčina bola:
- Vo svojich kázňach negatívne pôsobil na ľudí a socialistické zriadenie.
- Bol hlavnou brzdou socializácie v obci Závažná Poruba.
- Rozbil organizácie ČSM a Pionier v Závažnej Porube a negatívne pôsobil na mládež.
Návrh prevýchovy znel: na neurčito, zakrúžkované červenou ceruzkou, najmenej štyri roky!
Tento posudok, ktorý sa mu neskoršie dostal priamo do rúk (v Skřečoni pri Bohumíne), na udanie istých ľudí z obce Z. Poruba priamo podpísali: 1/ predseda ONV Veselovský, 2/ vojenský veliteľ OVV, 3/ veliteľ ZNB ONV a 4/ za OV KSS tajomník Reguli. Podpisy veliteľov OVV a ZNB boli nečitateľné.
V Novákoch bol 6 týždňov. Tam ich politicky školili- prevychovávali. Žili pod stálym napätím, ponižovaním, psychicky deptaní všelijakými správami, napr. že ich vyvezú do Ruska, apod. Po šiestich týždňoch ich naložili do zvláštnych vozňov a dopravili na pracovisko Vojenské stavby Kroměříž. Z Kroměříža boli po troch mesiacoch nasadení do práce v Budišove, odtiaľ na Krušpiersku priehradu, kde kopali hlboký kanál na Libavu, často do nitky premočení dažďom. V Budišove spávali v Kultúrnom dome. Pracovali na tri smeny, takže nemohli pokojne spať. Tu sa dostal aj do väzenia, zásluhou dozorcu Fikesa, keď odmietol nedeľu čo nedeľu za sebou, po celotýždennej 8-12 hodinovej práci denne, vykladať s Cigánmi vagóny uhlia pre nejaký závod.
Z Budišova, kde boli najdlhšie, ich dali na Vojenské stavby do Opavy. Stavali bytovky a garáže. Spávali v chatrnom drevenom baraku, v ktorom im v zime zamŕzala voda, takže sa po práci nemali ako umyť. Boli však šťastní, že nebol s nimi veliteľ Fikes. Dostali nového – Slováka, ktorý s nimi jednal slušne. Tu v Opave bol Jágerský aj na formálnom politickom pohovore, ktorý aj naďalej potvrdil nutnosť pobytu v PTP.
Z Opavy odišiel do Karvinej, pracoval na povrchových prácach bane. Odtiaľ boli premiestnení do panelárne, kde v zimnom období museli pracovať vo vlhku a vode. Potom ich poslali do Skřečone pri Bohumíne, kde v panelárni vyrábali tvárnice. Tu sa skončilo jeho pracovné nasadenie, lebo tu ich zastihlo rozpustenie pracovných táborov v ČSR. Bolo to po voľbách v roku 1954, takže sa po 18 mesiacoch vrátil do Závažnej Poruby, 31. mája 1954.
Pán Boh bol však predsa len mocnejší než OV KSS, MO KSS. Pod tlakom verejnej mienky i jedného člena – poslanca zakladajúcej sa KSS v Ľubochni, ustúpili, ale mu to nezabudli.
Ako farár bol mimo zboru v okrese vo všetkej cirkevnej práci nežiadúcou osobou. Počas celého obdobia seniora Juraja Lukáča nesmel účinkovať v inom cirkevnom zbore pri nejakej príležitosti, nesmel mať nijakú funkciu.
Zlom nastal po roku 1968, keď dostal v senioráte funkciu dekana. Po zapojení sa do obrodného hnutia v r. 1969 ho na ONV viedli ako „vedúceho gangu“. Po Husákovskej normalizácii upadol znova do nemilosti. Nový senior M. Devečka, ktorého zbory nechceli, ale napokon pre pokoj predsa ho zvolili (nevolil ho ani Jágerský, chcel totiž E. Janotku), ten ho navrhol za seniorálneho presbytera a ako-tak odvrátil pozornosť od jeho osoby.
Celý jeho kňazský život je poznačený bojom za cirkev. Ostal zaznávaný nielen štátnou, ale aj cirkevnou vrchnosťou.
Tieto hrozné pomery deformovali aj vzťah občanov, ba i cirkevníkov k jeho osobe, i k jeho manželke. MNV odmietol vydať manželke potravinové lístky, hoci bola po ťažkej operácii, i po predložení lekárskeho potvrdenia od odborného lekára – primára Dr. Kindla. Nedostávala ich ani po celý čas pobytu manžela v PTP. Nedali jej zamestnanie, nemala z čoho žiť, odišla k rodičom do Prešova. Keď do zboru prichádzal vykonávať služby Božie administrátor – farár J. Kušnír zo Smrečian, nenašiel sa nik, kto by ho bol ponúkol aspoň skromným obedom.
Cirkevníci so slzami v očiach prijali navrátivšieho sa farára, preto tento odmietol delegáciu z Opinej, ktorí ho volali, aby u nich nastúpil. Zvážil, že Porubänia vykonali naozaj mnoho za jeho prepustenie z PTP. Nastali však ťažkosti s námestným farárom Sokolom, ktorého OV KSS i MO KSS nabádali, aby zostal v Závažnej Porube. Nakoniec prišiel do Závažnej Poruby riešiť situáciu generálny tajomník L. Bartho. Po jeho návšteve poslal gen. biskup Dr. J. Chabada telegram J. Jágerskému: Nastúpte ihneď na svoje miesto v Závažnej Porube. Kaplán Sokol nech nastúpi miesto kaplána v Košiciach.
Tento telegram prečítal v Závažnej Porube z kazateľne prof. Ľ. Neckár, ktorý tu konal služby Božie. V najbližšiu nedeľu sa na služby Božie chystal aj kaplán Sokol, aj farár Jágerský. Nepríjemnú situáciu pred kostolom rozriešil dozorca Ján Beťko, ktorý upravil kaplána Sokola podľa rozhodnutia biskupa do Košíc.
Ešte aj potom bol MO KSS nespokojný. Novozvolený predseda MNV Martin Niňaj prehlásil, že neprevezme úrad, kým sa vec farára Jágerského nevyrieši. Jágerského i Niňaja predvolali na MNV a na výbor KSS a dali Jágerskému dva mesiace na to, aby ľudí upokojil a dal všetko do poriadku. Farár túto podmienku prijal. Za jeden deň všetko utíchlo ako po veľkej búrke. Bol to ojedinelý prípad, že kňaza ponechali na pôvodnom mieste, ak ho úplne nepozbavili kňazskej služby. Ale plat dostal až po dvoch mesiacoch, čiže aj tieto dva mesiace treba zarátať do utrpenia a strádania.
V roku 1968 sa zapojil do obrodného hnutia, čo mu za normalizácie zase prinieslo nepríjemnosti. V prísne tajnom dokumente Štátnej bezpečnosti, pri rozhodovaní o archivácii písomností, vedených o osobe Jána Jágerského, sa píše:
„… V roku 1968 ako ev. a. v. farár v Závažnej Porube, aktivizoval činnosť ev. a. v. cirkvi. Zúčastnil sa ilegálnej schôdzky ev. a. v. farárov na Čertovici, ktorým potom robil spojku. Dochádzal tiež do Ružomberka k farárovi Plavcovi, u ktorého sa rozhodli vytvoriť cirkevnú organizáciu pod názvom „Združenie evanjelických duchovných“ a za predsedu bol zvolený samotný Plavec…“ (Rozhodnutie o spise č. 09026184: Ján Jágerský, PO, S-ŠtB, VŠEO Banská Bystrica, r. 1978, archív ÚPN Bratislava)
Keď roku 1981 dosiahol 60 rokov, o dva mesiace ho OV KSS a CO KNV nútili do dôchodku. Na zakročenie gen. biskupa Dr. J. Michalku však zostal naďalej v službe ako kňaz.
Brat farár s manželkou chceli z rodinných dôvodov odísť na východné Slovensko. Keď sa uprázdnila kňazská stanica v Lopúchove (o čom ho informoval br. biskup Dr. J. Filo st.), vzdal sa stanice v Závažnej Porube a GBÚ ho premiestnil do Lopúchova. Pre určité prieťahy zo strany predchodcu v Lopúchove nastúpil tam len 12.10. 1986. (Pozn.vf. V EPsT č. 27 zo 6. júla 2016, str. 13, je uvedený dátum 10. 10. 1986.)
Dňa 5. októbra 1986 sa so Závažnou Porubou rozlúčil a odišiel do Lopúchova. Vrátil sa tam, kde ako prešovský zborový a seniorálny kaplán začínal.
V Lopúchove a vo fíliách bolo mnoho prác s výstavbou a obnovou cirkevných budov.
1. januára 2000 odišiel do dôchodku, už 80-ročný. S manželkou bývali v Prešove, kde sa tešil duchovnej horlivosti farárov a pracovníkov v cirkevnom zbore. Keď mu ochorela manželka, verne a s láskou, trpezlivo ju opatroval. Pán života a smrti si ju povolal do večnosti 9. 3. 2006. Ján Jágerský bol vždy vďačný Pánu Bohu za svoju manželku, ktorá vytrpela mnoho, práve aj pre jeho statočnú službu ev. a. v. farára. Keď boli proti nemu, keď ho vzali do PTP, ona trpela s ním. Do zamestnania ju neprijali, lebo vedúci v podnikoch sa báli následkov. Rozhodne patrí rehabilitácia aj jej, ako množstvu faráriek a farárskych detí, ako aj množstvu ostatných rodín, zaangažovaných za cirkev .
Tak bol Pán Boh aj s bratom Jágerským. Pri svojich 90-tych narodeninách, to už bolo v roku 2011, ďakoval Bohu za Božie dobrodenia, za Božie požehnanie. S manželkou zostali bezdetní, ale v starobe, už ako vdovec, mal milú starostlivosť od veriacich cirkevného zboru, najmä od „duchovnej dcérky s manželom a ich rodinou“. (Tak uvádza Mária Cunderová, EPsT, op.cit., str. 13)
Ján Jágerský zomrel 13. júna roku 2015.
Pavel Uhorskai
Doplnila, pre CvU3 V. Fronková
Skrátil: T. Molnár
Zdroj: www.ecav.sk
