2. augusta 2025 uplynulo sto rokov od smrti Jána Rumanna, rodáka z Pribyliny, významnej osobnosti cirkevného i spoločenského života. Prinášame Vám spomienku naň.
Eugen Rumann, otec Jána Rumanna, sa narodil 2. augusta 1848 v Liptovskej Kokave. Študoval v Revúcej a v Prešove. Ako sedemnásťročný sa stal učiteľom a richtárom v Pribyline, kde pôsobil až do roku 1910. Bol aktívnym publicistom, ochotníkom, rečníkom a obecným notárom. Výrazne sa zasadzoval za udržanie slovenského jazyka v školstve. Nadšene prijal vznik ČSR.
Jeho manželka Mária, rod. Núdziková, pochádzala z Kráľovej Lehoty. Spoznali sa medzi ochotníkmi a zosobášili sa v roku 1876. Prvého syna pomenovali Ján – po starom otcovi.
Ján Rumann začínal so vzdelaním doma, neskôr študoval v Liptovskom Hrádku, Banskej Bystrici a Prešove. V roku 1895 zmaturoval s vyznamenaním. Už v študentských rokoch sa spriatelil s Milanom Hodžom a Jánom Lajčiakom. Potom odišiel do Budapešti študovať právo, ktoré ukončil v roku 1900 ako JUDr. Po krátkom pôsobení v Budapešti a absolvovaní vojenskej služby nastúpil ako advokátsky koncipient v Liptovskom Mikuláši.
V rokoch 1908–1914 viedol vlastnú advokátsku kanceláriu. Prispieval do tlače a zapájal sa do politického diania. Počas 1. svetovej vojny slúžil vo Vysokých Tatrách. Po roku 1918 sa stal členom SNR a významne sa zaslúžil o vznik ČSR i budovanie správy na Spiši. Od januára 1919 do konca roka 1922 pôsobil ako spišský župan. V roku 1923 prevzal vedenie Košickej župy. Bol uznávaný pre svoj tolerantný a obetavý prístup, neúnavne pracoval aj napriek chorobe.
Rumann sa angažoval aj v evanjelickej cirkvi. V roku 1908 sa stal dozorcom v Pribyline, túto funkciu zastával do roku 1922. Liptovský seniorát ho zvolil za právneho zástupcu a neskôr za dozorcu. V Miškolci roku 1909 obhajoval slovenský zbor v Pešti pred splynutím s maďarským. V roku 1912 vypracoval memorandum za osamostatnenie Liptovskej Porúbky, ktoré presadil napriek odporu miestnych statkárov. V roku 1913 sa spolupodieľal na neúspešnom návrhu zaviesť slovenčinu do všetkých stredných cirkevných škôl v oravskom a liptovskom senioráte.
Po vzniku ČSR silnelo úsilie o vytvorenie samostatnej evanjelickej cirkvi na Slovensku. Minister Vavro Šrobár menoval dočasnú Generálnu radu, kde pôsobil aj Ján Rumann. Jej cieľom bolo vypracovanie cirkevnej ústavy. Na zasadnutí 2. apríla 1919 v Bratislave bol predsedom zvolený Jur Janoška a Rumann sa stal civilným zapisovateľom. Vznikli Západný a Východný dištrikt a boli ustanovení biskupskí administrátori. Neskôr bola prijatá definitívna ústava.
Na synode v Trenčíne v roku 1921 zastupoval Rumann Šarišský seniorát a stal sa seniorátnym i dištriktuálnym pravotárom. Podporil tiež vznik sirotinca v Liptovskom Mikuláši, ktorý prijímal najmä vojnové siroty.
Po smrti Jána Ružiaka sa Rumann stal kandidátom na dištriktuálneho dozorcu. V roku 1922 bol zvolený za dozorcu, zatiaľ čo biskupom sa stal Jur Janoška. Rumann túto funkciu zastával aj v Košiciach.
Janoška ho po smrti sprevádzal aj na poslednej ceste. Pri odhalení pomníka v Košiciach v roku 1927 vyzdvihol Rumannovu ľudskosť a prínos pre cirkev na východnom Slovensku.
Významne sa zaslúžil o obnovu nemocnice v Levoči, ktorá niesla jeho meno. V Krompachoch pomohol zachrániť súkromnú nemocnicu pred zánikom, čím vznikla nová župná nemocnica. Podporoval rozvoj nemocníc aj v Humennom a Michalovciach.
Počas vojny sa vo Vysokých Tatrách spriatelil s lekárom Mikulášom Szontaghom ml., ktorý chcel postaviť sanatórium podľa zahraničných vzorov. Rumann presvedčil podnikateľa Petra Hubku, aby výstavbu financoval. Projekt vypracoval architekt Milan Harminc. Sanatórium Palace (dnešný Penzák) sa stavalo v rokoch 1917–1925. Po Rumannovej smrti tam vznikla „Rumannova posteľ“ na bezplatné liečenie študentov a umelcov. Túto možnosť využili napr. Vladimír Roy a Ľudo Ondrejov.
Z jeho iniciatívy vznikol v Košiciach internát pre vidieckych študentov, zriadený adaptáciou mestského sirotinca. Inštitúcia niesla jeho meno a jej riaditeľom sa stal jeho bratanec Aurel Rumann.
Na jeho počesť boli ulice pomenované v Kežmarku, Košiciach, Levoči, Liptovskom Mikuláši, Spišskej Novej Vsi a v rodnej Pribyline.
Dňa 2. augusta 1925 zomrel náhle vo veku 48 rokov. Správa zasiahla celé Košice. Rozlúčka sa konala 5. augusta v župnom dome a neskôr v evanjelickom kostole, kde sa s ním lúčil biskup Janoška. V pohrebnom prejave vyzdvihol Rumannovu vernosť národu, cirkvi i spoločnosti.
Smútočný sprievod prešiel Hlavnou ulicou na cintorín Rozália. Pohrebu sa zúčastnilo asi 30-tisíc ľudí. Prítomní boli zástupcovia vlády, cirkvi, verejného života i početní obyvatelia z celého Slovenska. Minister Jozef Kállay ocenil Rumannovu účasť na reformách, jeho politickú predvídavosť a zmysel pre službu verejnosti. Rozlúčkové prejavy predniesli aj M. M. Bella, Bohuslav Klimo, František Hromada, Pavol Novák a ďalší. Na záver vhodili rodáci z Pribyliny na rakvu prsť z rodnej zeme.
Michal Králik
krátené
