Aby mohol byť zabezpečený mier, k tomu je potrebné použiť mocné zbrane a mať silného spojenca. Kresťan veľmi dobre vie, že tou mocnou zbraňou je modlitba a tým silným spojencom je Pán Boh. Preto sa na Smrtnú nedeľu 3. apríla 2022 večer o 18. hodine naplnil Evanjelický kostol v Partizánskej Ľupči veriacimi Slovákmi i Ukrajincami, aby sa spoločne modlili k Pánu Bohu. Prosili spoločne Pána Boha o mier na Ukrajine, o pomoc tým, ktorí tam znášajú utrpenie, i tým, ktorí utekajú, a o silu pre tých, ktorí im ponúkajú pomoc.
Podujatie otvorilo predsedníctvo Liptovsko-oravského seniorátu. Seniorálny dozorca Peter Gärtner privítal hostí: biskupa Východného dištriktu ECAV Petra Mihoča, primátora Liptovského Mikuláša Jána Blcháča a zástupcu primátora Rudolfa Urbanoviča. Senior Liptovsko-oravského seniorátu Stanislav Grega citoval slová 43. žalmu, ktoré boli akýmsi mottom celého stretnutia: „Prečo si skleslá, duša moja, a zmietaš sa vo mne? Očakávaj Boha, lebo ešte ďakovať budem Jemu, spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu!“ Uistil, že to, čo je nad naše sily a schopnosti, On vezme do svojich rúk, zastaví zlo a požehná to, čo je dobré.
Z úst konseniorky Kataríny Hudákovej zazneli slová básne Márie Rázusovej-Martákovej Všetkým, čo vojnu chcú. Slová, ktoré reagovali na 2. svetovú vojnu, zazneli s novou aktuálnosťou: „… ó, spýtajte sa materí, / či túžia za vojnou, keď deti uspávajú, / či túžia zas blúdiť od dverí do dverí / s batôžkom perín – k tým, čo strechu dajú!“
Biblické texty boli čítané striedavo v slovenčine a ukrajinčine: Žalm 43, 1-5, 1. list Korintským 13, Evanjelium podľa Matúša 5, 1-12. Podobne pri modlitbách sa striedali dve ukrajinské panie učiteľky, ktoré sú momentálne ubytované v Partizánskej Ľupči, a liptovskomikulášsky farár Marián Bochnička.
Do pásma biblických textov a modlitieb zaznelo aj niekoľko osobných svedectiev ľudí, ktorý na vlastnej koži zažili hrôzy vojny. „Prečo sme tu?“ spýtala sa sestra, ktorá momentálne žije v Partizánskej Ľupči. „Pretože nás vyhnali! My sme nechceli ísť. Vyhnali nás! Ale my dúfame vo víťazstvo. Tam bojujú naše deti. Ja tam mám dvoch synov. My sme chceli na jar sadiť, pripravovať sa na Veľkú noc, ale vyhnali nás s malými deťmi. Ale my sme prišli tu, a tu je veľmi dobre. Dali nám tu všetko. My sa musíme poďakovať všetkým ochotným ľuďom. Dennodenne sa modlíme: Pane Bože, pomôž nám, neopusti nás v ťažkej chvíli.“
Iná sestra spomínala: „Prišli sme, lebo sme zažívali hrozné veci. Hrozné je, keď počujete sirénu nad svojou hlavou, hrôzu, keď lietajú rakety a bomby a vybuchne dom vedľa teba. Hrozné bolo počuť strieľať našu protilietadlovú obranu, ale tá bola našou nádejou. Hrozné je, keď matka stráca svoje deti, keď deti strácajú svoju matku. Jeden 5-ročný chlapček v Mariupole sa pýtal svojej mamy: Prečo ma to tak bolí, veď som počúval. O dve hodiny na to zomrel, a aj to hrozné. Modlíme sa, aby naša krajina zvíťazila a aby viera, nádej i láska mohli prísť do našej krajiny. Modlíme sa aj za vás, ktorí ste nám otvorili svoje srdcia, aby vám Pán Boh dal šťastia.“
Svoje svedectvo pridal aj Michal Belanji, evanjelický farár v Liptovskej Porúbke, pôvodom zo Srbska. Spomínal hrôzy vojny medzi Srbskom a Chorvátskom, ktoré zažíval ako dieťa, neskôr na bombardovanie Srbska zo strany NATO. V pätnástich rokoch prišiel na Slovensko študovať na bilingválnom gymnáziu: „Učili ma dvaja Američania,“ spomína, „ktorí prišli z krajiny, ktorá nás nedávno bombardovala. Aký paradox! V mojom srdci však nebol hnev ani túžba po pomste. Bola tam láska, ktorú tam vložil Boh. A tí Američania ma naučili pomáhať každému, prejavovať záujem o každého a vedieť sa obetovať, aj keď to nie je potrebné. A ďakujem Pánu Bohu, že môžem byť nástrojom v Jeho rukách, aby som pomáhal tým, ktorí sú v podobnej situácii, v akej som bol ja.“
Vďaka pomoci generálneho biskupa Ivana Eľka a zahraničného oddelenia Generálneho biskupského úradu sa poradilo zariadiť, že zo záznamu sa k zhromaždeniu prihovoril biskup Nemeckej evanjelicko-luteránskej cirkvi na Ukrajine Pawlo Schwarz. Brat biskup pôsobí v Charkove a tam na mieste aj príhovor natočil: „Charkov je krásne mesto na východe Ukrajiny neďaleko hraníc s Ruskom. Bol takým prekrásnym mestom ešte pred vyše mesiacom. Žiaľ, stovky domov boli zničené, veľa škôl, škôlok, nemocníc, ulíc, administratívnych budov a, žiaľ, zomrelo tu tiež veľa ľudí. Väčšina alebo značná časť obyvateľov bola nútená opustiť mesto potom, čo Rusko rozpútalo vojnu proti Ukrajine a ruské rakety zasiahli mesto. A Charkov nie je na tom najhoršie na Ukrajine. Prosíme vás preto, modlite sa za nás, modlite sa za spravodlivý mier, nie za to, aby sme sa vzdali do moci okupantov, ale aby sme mohli byť nezávislí a slobodní a žiť vo svojej krajine. Aby sme mohli slobodne chodiť do kostola, byť evanjelikmi, čo by nebolo možné, keby bola okupácia. Modlite sa aj za tých ľudí, ktorí opustili svoje domovy a hľadajú pre seba nové miesto. Aj za tých, ktorí tu ostali.“ Brat biskup poďakoval všetkým, ktorí pomáhajú Ukrajincom za hranicami. Vyzval aj k finančnej pomoci. Pomoc bude potrebná nielen v týchto dňoch, ale ešte dlhšie po skončení nepriateľských akcií. Takúto pomoc budú potrebovať ľudia, ktorí sa budú vracať do svojich zničených domovov.
Biskup Peter Mihoč sa vo svojom príhovore vrátil k slovám 43. žalmu: „„Prečo si skleslá, duša moja, a zmietaš sa vo mne? Očakávaj Boha, lebo ešte ďakovať budem Jemu, spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu!“ Pripustil, že každý z nás má očakávania, tie však často zlyhávajú a spôsobujú tak bolesť a skleslosť. Žalmista však hovorí, že existujú očakávania, ktoré by mohli byť skutočne naplnené, a to aj vo chvíľach, keď sa zdá, že všetko je zničené, že nádej neexistuje. Žalmista ukazuje, že je to možné tam, kde ľudia začínajú očakávať na nové svetlo a na Božiu pravdu. Všetci sa máme skloniť pred Božím majestátom, lebo všetci sme Božie deti, bratia a sestry, stvorenia toho istého Stvoriteľa. Pri Golgotskom kríži spoznávame pravdu o sebe, o hriechu, ale aj o Božej ceste, ako bojovať so zlom, ako poraziť zlo vo svojom živote, ako poraziť smrť v dnešnom svete. Lebo miesto, kde sa nás dotkne láska a odpustenie, miesto, kde sa k nám Kristus skláňa, to miesto nového začiatku je miestom spasenia, a preto žalmista hovorí: „Očakávaj Boha, lebo ešte ďakovať budem Jemu, spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu.“ Na záver svojho príhovoru brat biskup poďakoval cirkevným zborom, že nezostali skleslé a ľahostajné, ale že v nich mnohých ľudia prichádzajúci z Ukrajiny našli otvorené srdca a otvorené príbytky. Že tu našli živého Krista a živú vieru.
Stretnutie uzavreli ukrajinské deti, ktoré momentálne bývajú v Partizánskej Ľupči, básňou a zaspievaním ukrajinskej hymny. Pridali sa k nim aj všetci prítomní. Stretnutie doplnili hudobnými vstupmi Metod Rakár a Lucia Dúbravcová hrou na organe a na flaute Lucia Bencúrová.
Viaceré cirkevné zbory Liptova aj Oravy sa zapojili do pomoci ľuďom utekajúcim pred vojnou na Ukrajine a otvorili im dvere aj srdcia. Partizánska Ľupča je cirkevným zborom, ktorý vyniká v rámci seniorátu prvenstvom nielen v rýchlosti, s akou zareagoval na potrebu pomôcť, ale aj v počte ubytovaných ľudí. Na pôde cirkevného zboru je ich momentálne ubytovaných 92. Ochotní cirkevníci spoločne s bratom farárom Jánom Molčanom ochotne prijali týchto ľudí a dennodenne im poskytujú láskavé prostredie a pomocnú ruku. Preto sa práve na tomto mieste stretli Slováci a Ukrajinci k spoločným modlitbám. A práve toto miesto sa môže stať inšpiráciou pre všetkých, že cesta nádeje v tejto situácii je cesta prijatia, otvorenosti, lásky, obetavosti a spoločných modlitieb.
Peter Taját, ev. a. v. farár v Liptovskom Jáne
