V niektorých rozprávkach sa stáva, že večer, keď všetko v dome stíchne a obyvatelia zaspia, začnú sa prebúdzať veci a žijú si svojím životom. Myslím, že čosi podobné sme prežili v našom cirkevnom zbore v Liptovskom Jáne. Neožívali však veci, ale postavy a udalosti z dávnej minulosti – keď sme smeli kráčať po miestach, po ktorých kráčali ony, dotýkať sa vecí, ktorých sa dotýkali, a hľadieť na to, na čo ony hľadeli.
Ako farár v Liptovskom Jáne som od svojho príchodu počúval o väzbách s mestom Arad. V tomto meste mal na gymnáziu pôsobiť syn svätojánskeho pána farára Kolomana Királya – László. Keď v roku 1907 vyhorel kostol v Liptovskom Jáne, aradský evanjelický kostol sa stal inšpiráciou pre nový oltár a kazateľnicu vo svätojánskom kostole. A keď v roku 1911 pán farár zomrel, jeho manželka Szilárdka Király mala odísť za synom do Aradu.
Práve kvôli týmto historickým väzbám sme sa rozhodli usporiadať zborový zájazd na tieto miesta. K Aradu sme pridali ešte Békešskú Čabu a Slovenský Komlóš. Zborového zájazdu sa zúčastnilo 23 bratov a sestier, medzi ktorými boli aj evanjelici z Liptovského Ondreja, Liptovského Mikuláša a Závažnej Poruby.
Békešská Čaba – barok a pohostinnosť
Vyrazili sme v sobotu 13. septembra skoro ráno. Čakala nás takmer 500 km dlhá cesta do Békešskej Čaby. Na mieste pred Evanjelickým kolégiom, ktoré dnes slúži ako internát, nás privítal miestny pán farár Pavol Kutyej. Slušnou slovenčinou a pre neho typickým humorom nás oslovil a uviedol do internátu. Potom nás previedol dvoma čabianskymi kostolmi.
Menší, starší kostol – hoci „menší“, je rozhodne väčší než náš svätojánsky – bol postavený v roku 1743 v barokovom slohu a patrí k najstarším pamiatkam v meste. Oproti nemu stojí veľký evanjelický kostol s impozantnými rozmermi: vnútorná dĺžka 55 metrov, šírka 27 metrov.
Arad – červený kostol a zabudnuté spojenia
Z Békešskej Čaby sme sa vybrali autobusom do Aradu, vzdialeného zhruba 80 km. Je to hlavné mesto Aradskej župy. Autobus zastavil v blízkosti evanjelického kostola, zvaného Červený kostol – podľa farby tehál, ktoré tvoria jeho fasádu.
Pri kostole nás čakala pani Ottilia Molnár, ktorá nás prekvapila výbornou slovenčinou. Pochádza z Nadlaku a dlhé roky učila v Arade chémiu. Previedla nás námestím a porozprávala o meste i o histórii Slovákov v tejto oblasti. Videli sme krásnu radnicu, divadlo – jedno z najstarších v Rumunsku – a zastavili sme sa pri gymnáziu, kde mal kedysi pôsobiť László Király.
Vrátili sme sa do kostola, kde nás privítal domáci pán farár István Jakab. Vysvetlil, že počiatky reformačného hnutia v meste siahajú až do 16. storočia. Podľa sčítania ľudu z roku 1930 žilo v okrese Arad 13 541 evanjelikov, z nich 7315 bolo Slovákov. Väčšina žila v Nadlaku, ale 2013 veriacich aj priamo v Arade. Dnes ich tu žije okolo 330.
Chrám Boží bol postavený v roku 1906. Oltár, kazateľnica, ba dokonca aj organ sa skutočne podobajú na tie svätojánske – rozdiel je len v nátere. Neogotický štýl sa však nedá zaprieť. Žiaľ, o niekdajších kontaktoch s Liptovským Jánom nemajú domáci evanjelici vedomosť.
Po návrate do Békešskej Čaby sme večerali v Slovenskej reštaurácii. Milo nás prekvapili ďalší Slováci od Poltára, ktorí tu boli takisto na návšteve.
Slovenský Komlóš – viera, práca, služba
Na druhý deň skoro ráno sme sa odviezli do Slovenského Komlóša. Tu nás privítal domáci pán farár Attila Szpisák, s ktorým sme už o pol deviatej slávili slovenské služby Božie. Po nich mal brat farár maďarské služby Božie, a tak sa nás ujal pán dozorca, ktorý nám predstavil cirkevný zbor, jeho budovy a aktivity.
Ohromilo nás množstvo projektov, ktoré cirkevný zbor organizuje. Zamestnáva deväťdesiat pracovníkov. Prevádzkuje domov dôchodcov, venuje sa bezdomovcom, má evanjelickú materskú školu a základnú školu. V zbore chovajú 300 oviec, ktorých vlnu spracovávajú a vyrábajú z nej koberce a rôzne ďalšie výrobky. Majú akýsi dvor, kde sa konajú tieto ručné práce, zabíjačky a zborové aktivity. So svojimi výrobkami sa zúčastňujú aj folklórnych festivalov na Slovensku.
Potešilo nás, že napriek tlakom si Slováci uchovávajú vieru i slovenčinu. Na službách Božích používajú v Slovenskom Komlóši nový Evanjelický spevník.
Keď sa minulosť dotkne prítomnosti
Naša cesta nebola len výletom za históriou. Bola to púť za pamäťou, ktorá sa ešte stále chveje v stenách kostolov, v tónoch organov, v slovenčine, ktorá sa v cudzine ozýva ako vzácne echo domova. V Arade sme nestretli pamätníkov našich dávnych kontaktov – ale stretli sme niečo možno ešte vzácnejšie: dôkaz, že aj keď sa nitky pretrhnú, duch zostáva. V Békešskej Čabe a Slovenskom Komlóši sme videli, že slovenská viera a jazyk žijú ďalej – nie ako relikvie, ale ako živé korene, ktoré sa rozvetvujú do služby, vzdelávania, pomoci.
Keď sme sa vracali domov, cítil som, že sme si nepriniesli len fotografie a spomienky. Priniesli sme si aj tichý záväzok – že budeme pamäťou, ktorá nezabúda. Že budeme hlasom, ktorý sa ozve, keď sa minulosť pokúsi prehovoriť. A že budeme rukou, ktorá sa dotkne toho, čo je vzácne – aby to znova ožilo.
Peter Taját
zborový farár, Liptovský Ján
