Ale jeden z farizejov, menom Gamaliel, učiteľ zákona, ktorého si všetok ľud veľmi vážil, povstanúc v rade, kázal vyviesť na chvíľu apoštolov. A potom hovoril: Mužovia izraelskí, dobre si rozvážte, čo urobiť s týmito ľuďmi. Lebo pred nedávnom povstal Teudas, ktorý sa vydával za nejakého veľkého, a pripojilo sa k nemu asi štyristo mužov. Ale ho zabili a všetci, ktorí ho poslúchali, sa rozpŕchli a vyšli navnivoč. Po ňom, v dňoch popisu, povstal Judáš Galilejský a strhol so sebou ľud; aj on zahynul a všetci, ktorí ho poslúchali, boli rozprášení. Preto vám teraz hovorím: Dajte pokoj týmto ľuďom a nechajte ich. Lebo ak je z ľudí táto rada alebo toto dielo, rozpadne sa; ak je však z Boha, nebudete ich môcť zahubiť. Aby sa nedokázalo, že bojujete aj proti Bohu.
Skutky apoštolov 5, 34 – 39
Milí bratia, milé sestry v PJK!
Stretávame sa dnes tu v tomto chráme vo významný a pamätný deň. 31. október je pre svet okolo nás obyčajným dňom. Nie je zaradený medzi štátne sviatky a nevšímajú si ho ani médiá. Pre nás – evanjelikov je však dňom, kedy sa urodila naša nádej. Nádej, že budeme Božie slovo počuť v zrozumiteľnej reči, nádej, že mu porozumieme a nádej, že sa viac nemusíme báť večného ohňa, pekla, zatratenia a hrozby cirkevného i svetského trestu za to, že nemáme kúpené odpustky. Túto nádej nám priniesol sám Pán Boh. Pán Boh, ktorý si vybral útleho a bezvýznamného 33-ročného augustiniánskeho mnícha Martina Luthera, aby pravda a sila evanjelia opäť uzreli svetlo sveta, tak, ako nám ich zanechali proroci a apoštoli PJK. Bol síce bezvýznamný, ale nebol sám. Bol s ním duch Boží, ktorý ho viedol a ukazoval mu, že ďalej sa už mlčať nedá. 95 téz proti odpustkom, ktoré pribil na dvere wittenberského chrámu nebolo dielom náhody, ani citovým výlevom frustrovaného mnícha. Bol to dlhodobý proces, ktorý v Lutherovi dozrieval niekoľko rokov. Boli to roky usilovného štúdia biblie, roky uvažovania i modlitebného zápasu, kým došlo k rozhodnému kroku, o ktorom Luther veľmi dobre vedel, že ho môže stáť život. Bol to krok, ktorý znamenal zlom vo vývoji kresťanstva, kultúry i politiky v Európe. Svoju odvahu bojovať za pravdu, ktorou bol pre neho PJK neskôr vyjadril v poetickom spracovaní 46. žalmu, ktorý sa stal hymnou našej cirkvi: „Môžu zničiť všetok rod i majetok, vziať česť, hrdlo, dom – náš poklad nie je v tom – nebesá nám zostanú“.
Milí bratia a sestry, prvou otázkou nášho reformačného uvažovania je: V čom je poklad nášho života? Čo pre nás znamená a čo sme ochotní pre tento poklad obetovať my dnes? Aby sme trochu hlbšie prenikli k pohnútkam Lutherovho činu je potrebné, aby sme odkryli súvislosti, ktoré tomu predchádzali. Čo myslíte, bola to náhoda, že Luther pribil výpovede proti odpustkom právne 31. 10. 1517 v predvečer Sviatku všetkých svätých? Nedávno sa mi dostal do ruky jeden časopis, ktorý vydáva RKC. Okrem rôznych informácií, oznamov a pozvaní obsahoval jeden článok, ktorý ma zarazil. Viazal sa k udalostiam, ktoré začiatkom novembra rezonujú v duši každého z nás k spomienke na zosnulých. Odcitujem pár viet: „Blíži sa čas, keď si častejšie spomíname na tých, ktorí už odišli do večnosti. Zastavíme sa na cintoríne, kde zapálime sviečku, krátko sa pomodlíme. Toľko by sme chceli našim drahým ešte povedať, ale… Môžeme im však pomôcť – môžeme skrátiť a uľahčiť očistcové trápenie. Každý deň sa môže jedna duša aj naším pričinením dostať do večnej blaženosti. Počas roka máme niekoľko príležitostí, kedy môžeme získať tzv. plnomocné alebo čiastočné odpustky pre seba, alebo pre duše v očistci. Majme teda na pamäti, že odpustky sú darom pre nás, ale aj pre duš v očistci. Nebuďme ľahostajní, ale pomáhajme svojej duši i dušiam, ktoré potrebujú našu pomoc.“ Koniec citátu. Tieto vety som si musela prečítať niekoľkokrát. Musela som pozrieť aj na rok vydania časopisu, pretože sa mi nezdalo, že tieto vety patria do 21. storočia. Neriešil sa tento „problém“ pred 500 rokmi? Nuž riešil, ale riešenie prijali len niektorí. Je zaujímavé, že Luther pribil tézy proti odpustkom práve 31. októbra 1517. Práve v roku, keď pápež Lev X. vyhlásil na dobu 8 rokov úplné odpustky a veriaci tak mohli pomôcť sebe i svojim blížnym. Luther viac nemohol mlčať, keď videl, čo to robí s vierou ľudí. Ako je deformované vykupiteľské dielo PJK, ktoré on sám vykonal za nás z lásky a zadarmo. A tu sa zrazu tvorí trhový mechanizmus, kupčenie s Božou milosťou, dehonestuje sa Božie slovo. Človek chce niečo predať a iný človek zas chce niečo kúpiť. Nevadilo by to, keby išlo o tovar, o bežné veci, ale tu išlo o obchod s niečím, čo nevlastníme, o niečo, čo je v kompetencii najvyššieho milostivého Boha. Vynechalo sa tu niečo veľmi dôležité a podstatné a tým je pokánie. Luther to krásne vyjadri v 36. téze: „Každý kresťan, ktorý pociťuje pravú ľútosť nad svojimi hriechmi, má úplné odpustenie trestu, ktoré mu patrí aj bez odpustkov. “
Bratia a sestry v PJK! Naša druhá reformačná otázka znie: Pociťujeme my – evanjelici dnes ľútosť nad svojimi hriechmi? Čo pre nás znamená, že máme Božiu milosť, že ju máme zadarmo? Kázňový text z písma svätého nás dnes zaviedol do podobnej situácie, v akej sa vo svojej dobe ocitol Luther. Apoštoli – zvestovatelia evanjelia JK sa ocitli pred židovskou veľradou a mali obhájiť svoje učenie. Boli ponižovaní, vypočúvaní, bičovaní a ich život visel na vlásku. Zdalo sa, že za pravdu evanjelia budú musieť položiť aj svoje životy, ale na scéne sa objavuje jeden muž meno Gamaliel – učiteľ zákona, ktorého si ľudia vážili a prehovoril v rade: „Boli tu už rôzni povstalci a mali aj svojich prívržencov. Keď však ich velitelia zahynuli, rozpŕchli sa a boli rozprášení. Toto sú Ježišovi nasledovníci. Ich pán je mŕtvy, ale oni sú naďalej spolu. Dajme im pokoj. Ak je ich dielo ľudské, rozpadne sa, ak je však z Boha, nebudete ich môcť zahubiť, aby sa nedokázalo, že bojujete aj proti Bohu. A tak sa stalo, že apoštoli pracovali ďalej, zvesť evanjelia sa šírila a pribúdalo tých, čo uverili v PJK. Ak si urobíme pomyselnú čiaru a prenesieme sa o niekoľko rokov neskôr do 16. storočia, vidíme niečo podobné. Je tu človek menom Luther, sú tu aj jeho prívrženci, ktorí sa snažia odovzdať čisté slovo evanjelia ľuďom. Opäť sú nepochopení, opäť sú prenasledovaní, súdení a opäť musia svoje myšlienky obhajovať. Sú to totiž slová pravdy, ktoré sa vtedajším predstaviteľom cirkvi nepáčili. Myšlienka pravdy sa však nedá uväzniť, ani upáliť. Božia pravda vždy zvíťazí. A tu sa opäť potvrdilo, čo hovorí Božie slovo, že keby boli myšlienky reformácie nesprávne, deštruktívne, alebo nepravdivé, celé toto dielo by sa rozpadlo a my by sme tu dnes nesedeli. Ak je však z Boha, kto ho môže zastaviť? Naozaj si stredoveká cirkev myslela, že v boji proti reformácii bojuje za dobrú vec? A tých bojov bolo teda naozaj dosť. Často boli kruté a neľútostné. Cieľom reformátorov nebolo cirkev rozdeliť, cieľom bolo cirkev reformovať – vrátiť do pôvodnej viery v PJK. Cieľom bolo spoznať omyly a opäť odkryť vzácny poklad evanjelia, ktorý nám aj dnes zdôrazňuje, že tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného syna dal… Práve tu by sme mali hľadať odpoveď na prvú otázku, ktorú som dnes použila. Čo je tým pokladom nášho života a čo pre neho dokážeme obetovať my – evanjelici dnes? Mohli by sme každý za seba vyznať to, čo Luther v r. 1529 keď napísal: „Môžu zničiť všetok rod i majetok, vziať česť, hrdlo, dom, náš poklad nie je v tom, nebesá nám zostanú.“ Chápeme aj my dnes po viac ako 500 rokoch, v čom bol zmysel 95 Lutherových téz? Už dávno neučíme a ani nehovoríme o odpustkoch a ako evanjelici vieme, že je to milosť Božia, cez ktorú dosiahneme odpustenie hriechov, keď konám pravé pokánie, ku ktorému nás vedie Božie slovo. Neberieme často Božiu milosť nadarmo, pretože je zadarmo? Osobne si myslím, že pravého pokánia je aj medzi nami – evanjelikmi naozaj veľmi málo. Nebolo by medzi nami toľko pýchy, ješitnosti, tvrdohlavosti, posudzovania, závisti i nenávisti.
Bratia a sestry! Dielo reformácie nie je uzavretá kapitola, nie je to ukončený príbeh niekoľkých odvážnych ľudí. Reformácia stále pokračuje. Je to proces, do ktorého sme začlenení my všetci. Je to o obnove a pokání jednotlivcov, ale je to aj o obnove a pokání cirkvi ako celku. Nikto z nás predsa nemôže povedať, že je úžasný a dokonalý kresťan a že mu už nič nechýba. Všetci sme zhrešili a všetci potrebujeme počuť zvesť o odpúšťajúcej Božej milosti, o milosti, ktorú si nemôžeme ničím zaslúžiť a za nič na svete kúpiť. Milostivý Boh nám ju ponúka zadarmo. Vďaka za to, že je to zadarmo, vďaka za to, že je aj pre mňa, pre vás, pre nás všetkých. Vďaka ti Pane Bože za dielo reformácie.
Mgr. Erika Stančeková, ev. a. v. farárka v Dolnom Kubíne
