Udialo sa

Nebuďme slepí a hluchí v tomto svete – kázeň

Ježiš mu však riekol: Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa. (Ján 14, 6)

Poveľkonočné obdobie nás volá k životu radosti. táto radosť plynie zo správy evanjelia: Kristus žije – život náš! Veriaci človek sa z toho teší, pretože sa v tejto správe napĺňajú jeho nádeje.

Vedomie, že Kristus je vzkriesený, nám dáva novú odvahu k tomu, aby sme už poznané u Krista, skrze Jeho slovo, neodsúvali do úzadia, ale naopak vynášali znovu do sveta cez naše konanie v tomto svete. Niekedy mám pocit, akoby sme na túto radosť zabúdali. Starosti, problémy, pracovné úlohy, rodinné záležitosti akoby nám odoberali chuť tešiť sa. Niekedy k tomu môže viesť aj situácia v spoločnosti, rodine, cirkvi. Učeníci po Ježišovom vzkriesení boli v inej situácii. Ich budúcnosť bola z ľudského pohľadu veľmi otázna. My sa dnes môžeme naplno tešiť bez toho, aby sme sa museli báť alebo uvažovať nad našou existenciou v spoločnosti a cirkvi.

Sú však miesta na zemi, kde sa kresťania nemôžu tešiť, pretože sú prenasledovaní a majú obavy z toho, že keď vstúpia do chrámu, aby oslavovali Boha v spoločenstve ľudu, nemusia z tohto chrámu aj odísť. Dnes myslime v modlitbách aj na nich, aby Kristov pokoj zavládol aj tam.

Ako ďalej v tomto svete?

Zhromaždili sme sa tu, aby sme si pripomenuli 500. výročie reformácie a pri tomto výročí si položili otázky typu: ako dnes toto výročie reflektovať v živote rodín, cirkvi, spoločnosti.

Tieto, ale aj ďalšie otázniky spoločenského, cirkevného, osobného života nás vedú k položeniu otázky: Ako ďalej v tomto svete? Ako ďalej pri tohtoročnom jubileu? Ako ďalej v našej spoločnosti, kde sa čoraz silnejším hlasom ozýva pravicový extrémizmus, akási všeobecná nespokojnosť so všetkým a všetkými, voči ktorým sme si vytvorili predsudky a zaradili sme ich do skupiny ľudí,  ktorí nie sú našimi priateľmi. A darmo poukazujeme len na tých druhých, ono sa to týka aj nás. Ďalej neznášanlivosť človeka voči človeku. Na druhej strane ľahostajnosť voči ľudskej biede.

Pán Ježiš nám v dnešnom texte pripomína to, čo ako kresťania, nesúci odkaz reformácie, máme vnášať do nášho života a aj života spoločnosti. Jedine Kristus je našou budúcnosťou. To chcime vidieť. On nám odkazuje podobne ako vtedy učeníkom:

Ja som cesta.
I pravda.
I život.
Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.

Som cesta

Pojem cesta má v Písme svätom viaceré významy. Okrem toho vlastného, kde sa hovorí o rôznych cestách, tu máme aj obrazné vyjadrenie – úzka cesta a tesná brána, ktoré vedú do života. Slová, ktoré sú základom zvesti Božieho slova, vyslovil Pán Ježiš pri lúčení sa so svojimi učeníkmi, keď ich zároveň povzbudzoval, aby sa nebáli. Netreba sa báť byť Ježišovým nasledovníkom dnes. Naopak, Pán Ježiš od nás očakáva odvážny postoj. Nie hrdinsky a nezmyselne naivný, ale postoj odvahy zastávať pravdu a hodnoty, ktoré nám Boh v Písme podáva.

Pán Ježiš nie je slepou ulicou. Poznáme situácie, keď cestujeme alebo hľadáme nejakú konkrétnu adresu. Aj keď v dnešnej dobe moderných technológií to už nie je až také zložité, môže sa stať, že sa dostaneme do slepej ulice. Vtedy nám nepomôže nič, iba sa otočiť a vrátiť sa späť a začať odznova niekde inde. Keď Pán Ježiš hovorí, že je cestou, pripomína nám, že On ako cesta nieje slepou ulicou, ktorá nemá pokračovanie, ale je cestou vedúcou k cieľu. Ísť cestou, ktorou je Pán Ježiš, znamená neísť slepou cestou. Tu sa nemusíme vracať, ale môžeme ísť ďalej k cieľu našej životnej cesty.

Som pravda

Pán Ježiš nás pozýva nastúpiť na túto cestu, ako pripomína aj svojim učeníkom: „A cestu, kam idem, poznáte.“ Poznali Pána Ježiša, a teda poznali aj samotnú cestu ich ďalšieho života. Kto poznal Pána Ježiša, ten pozná i cestu. Pána Ježiša poznávame cez slová Písma svätého a sviatosti, kde je skutočne prítomný Kristus. A toto poznanie priviedla znovu na svetlo reformácia. Možnosť skutočne poznať Pána Ježiša bez toho, aby sme blúdili v slepých uličkách.

Nastúpiť na cestu, ktorou je Pán Ježiš, znamená nastúpiť na cestu pravdy. Ale už i sám Pilát sa pýtal Pána Ježiša: „A čo je pravda?“ (J 18, 38) Pilát túto otázku kladie ako výraz toho, že z ľudského pohľadu je pravda veľmi nestály, relatívny pojem. A to zažívame veľmi často. Vo svete poznačenom ľudským hriechom je pravda skutočne nestály pojem, ktorý môžeme všelijako ohnúť a dať mu rôzny obsah.

Ale ak Pán Ježiš hovorí, že je pravdou, znamená to, že pravda, nie je iba nejaký pojem, slovíčko. Pán Ježiš ako pravda je Ten, ktorý trvá, je nemenný. Ježiš Kristus ten istý včera, dnes i naveky. Pán Ježiš je opravdivou Božou skutočnosťou, je vyjavením Božím. Božia skutočnosť je v Ňom postavená do protikladu k skutočnosti, v ktorej sa človek nachádza a ktorou je ovládaný. Tento svet nás núti rozhodovať sa pre kompromisy a konať kompromisy. Pán Ježiš ako pravda nám však odhaľuje nezmyselnosť mnohých kompromisov a volá nás, aby sme žili v pravde. Ak sa niekto otvorene hlási k neláske k druhému človeku preto, že ten druhý má inú farbu pleti alebo pôvod, alebo sociálne postavenie, musíme povedať svoje jasné „nie“ takémuto postoju. Pán Ježiš ako pravda nás učí ľudí milovať a pomáhať im. Nie ich odsudzovať, zatracovať, oddeľovať a ponižovať.

Máme žiť v pravde, to jest, aby sme na príklade Pána Ježiša rozmýšľali, rozhodovali sa a konali. Táto spoločnosť to potrebuje. Klamstvo musíme označiť za klamstvo, podvod za podvod, korupciu za korupciu. Nedávajme týmto skutkom  nepravdy iné mená, aby sme to vo svojom svedomí mohli zniesť. To by nebol život v pravde Pána Ježiša.

Podobne i odkaz reformácie nás volá k životu v pravde. Martin Luther to, čo poznal skrze Písmo, odmietol zavrhnúť. Písmo sväté (poznanie Pána Ježiša) sa mu stalo kritériom poznania pravdy a kritériom pre rozhodovanie a konanie aj v praktickej oblasti života.

Som život

Pán Ježiš je i životom. Ním, teda tým, čo Kristus učí, je možné žiť už dnes. Náš prirodzený život je darom od nášho Stvoriteľa. On nám život daroval. Pán Ježiš nám tento prirodzený život napĺňa skutočnými hodnotami, a tak nám je životom. Je naším životom pre súčasnosť, ale zároveň vykonal všetko pre to,a by sme mali život i vo chvíli smrti. Náš život je založený na Kristovej smrti a Jeho vzkriesení. To rozhodujúce sa teda už stalo. V Jeho vzkriesení máme život aj my. Vzkriesený Kristus je naším životom.

Práve preto máme svoj život žiť zodpovedne. Nemárnime svoj život tým, že ho naplníme pominuteľnosťou.

Prísť k Otcovi

Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze Pána Ježiša. Je možno mnoho spôsobov, ako stretnúť v živote Pána Ježiša Krista a nastúpiť na cestu viery. Peter lovil ryby, keď sa to stalo. Matúš sedel na colnici a zaznel mu hlas Pána Ježiša – poď a nasleduj ma. Pavlovi zase zaznelo slovo: Saul, Saul, prečo ma prenasleduješ? A každý jeden z nás by mohol vyznať, akým možno aj zvláštnym spôsobom sa mu Boh prihovoril, aby nás pozval na cestu viery. Ale všetky tie spôsoby poukazujú na Toho jediného, ktorý nám zaručuje prístup k Bohu. Koná tak v krste a vo sviatosti Večere Pánovej. Koná tak v zvesti slova evanjelia. Koná tak prostredníctvom svojho Ducha, ktorého zoslal na svoju cirkev. V Ňom máme prístup k Bohu.

V dnešnom svete však oveľa nástojčivejšou otázkou je, či človek túži po spoločenstve so svojím Stvoriteľom, Vykupiteľom a Posvätiteľom.

Človek je plnohodnotnou ľudskou bytosťou, len ak je naplnený jeho vzťah s Bohom. A tento vzťah sa napĺňa skrze Krista.

Nebuďme slepí a hluchí v tomto svete. Ak náš Pán aj nám pripomína pri tomto výročí, že je cestou, pravdou i životom a vedie nás k nebeskému Otcovi, uchopme túto zvesť Božieho slova vo svojom živote, aby sme vydávali dobré svedectvo v tomto svete a zachovali to, čo poznáme na príklade Pána Ježiša Krista.

Marián Čop, superintendent ECAV v Českej republike
Kázeň odznela na Dni LOS v Partizánskej Ľupči 23. 4. 2017